Mňa to už naozaj nebaví, keď musím jedného človeka do niečoho stále len tískať. Na čo je mi taký život, že všetko, čo si chcem nie je ochotný spraviť? Veď je to náš spoločný byt a keď ho o niečo poprosím, tak sa toho nedočkám. Musím mu to niekoľko krát pripomínať a doslova ho o to prosiť. Namiesto toho, aby niečo robil si len leží vkuse na gauči a nič nerobí. Mňa to už nebaví. Je to na zúfanie. Vkuse len komentuje to, čo robím ja. Len leží a nič nerobí.
Akú radosť mám mať potom z toho, čo spraví, keď ho do toho musím doslova len dokopať? To ma teda vôbec nebaví. Pekne ho človek poprosí, aby niečo spravil, aby sme to mali, čo najskôr spravené, ale je to zbytočné. Ako s malým deckom. Bez toho, aby som mu to niekoľko krát nepripomenula, to nespraví. Radšej si to spravím sama a bez zbytočného jedovania. Lebo je to jednoduchšie ako sa doprosovať niekomu, kto nemá záujem o to, aby niečo pre vás urobil. Ale keď chce jesť, tak sa zaujíma, čo vy robíte. Ale pre vás nevie urobiť nič. Na čo mi je taký chlap, ktorého musím stále len doprosovať, aby niečo vôbec urobil.
Mňa to nebaví.
Potom sa čuduje, keď pretečie môj pohár trpezlivosti. Ale to sa nedá vydržať. To môžem bývať aj sama, lebo aj tak si to musím spraviť všetko sama. Lezie mi na nervy ako vkuse len leží na gauči a nič nerobí. Len tak z nudy. Aj keby mohol, ale proste nezodvihne svoju riť a nič neurobí. NIČ. Ja fakt neviem, čo mám robiť. Je mi z toho do plaču, lebo ja robím, čo môžem a on nič. Aj keď tu plačem, tak sa nezodvihne a nezabalí tú posratú krabicu ani keby, čo bolo. Človek si všetko musí robiť sám. Na všetko som sama.
Keď chcem, aby bolo niečo urobené, tak je asi najlepšie si to urobiť sama, pretože od pána dokonalého sa toho len tak ľahko nedočkáme. Na čo by dvíhal zadok z pohovky, že? Je to predsa pod jeho úroveň, aby niečo urobil len preto, že som ho poprosila. Ach, keby človek vedel ešte pred tým do čoho ide, tak by do toho ani snáď nešiel.
