Nevlastniť auto je rarita

Neviem a nepoznám všetky štatistiky roku 2019, ktoré sa zaoberajú prieskumom počtu áut v jednej rodine, no každopádne si uvedomujem nárast vozidiel v posledných rokoch v mojom okolí. Keď som chodila ešte na strednú, trend mať auto v osemnástke sa len rozbiehal. Pravda, ak synáčikovi nekúpil auto bohatý otecko, alebo spolužiačka nezbalila staršieho frajera, tak auto u mladých ľudí bola skorej rarita.

Teraz mám oproti domu strednú školu a od mojej maturity ubehla vyše desať rokov a sama sa čudujem odkiaľ tie deti majú na vlastné autá, keď ja mam tridsať rokov a auto sme si vedeli horko ťažko zadovážiť za peniaze, ktoré sme dostali ako dary na svadbu.
Táto doba je úplne iná. Je akoby naopak. Tí čo auto nepotrebujú, za bránou majú aj dve a tí ľudia, ktorí majú napríklad imobilné dieťa nemajú ani jedno, dokonca im naň ani štát neprispeje. Je to smutné. Ľudia sú uponáhľaní a vozia sa v autách po jednom, vôbec ho nevyužívajú efektívne. Doslova idú na aute už aj tristo metrov od domu na nákup.
My, kým sme si kúpili prvé auto prešlo vyše desať rokov a je smutné si uvedomiť jednu vec, že nech pracuješ akokoľvek dlho a si aj poctivý človek, normálnym spôsobom sa nedostaneš k peniazom. Jednoducho si z dvoch platov nedokážeš kúpiť auto, obzvlášť ak platíš hypotéku. Svojím spôsobom závidím tým ľudom, ktorý mali v živote šťastie. A žijú si krásny život v prepychu. Nemusí to byť priam bohatstvo, stačí mať aspoň bohatých rodičov, ktorý ti darujú len tak byt alebo auto.
Na druhej strane mám v živote všetko, mám manžela a zdravé dieťa a preto sa za tú svoju závisť hanbím. A zo dňa na deň si to uvedomujem viac a viac. Nie je všetko o peniazoch a koniec koncov existujú aj iné spôsoby prepravy. Autobusy, vlaky, električky, bicykle.

Keď som bola tehotná, auto sme ešte nemali. Poctivo som chodila v letných horúčavách k lekárovi vlakom. Síce som zabila s cestovaním pol dňa, ale dalo sa to zvädnúť. Keď som bola v pôrodnici, muž nás chodil navštevovať každé poobedie do nemocnice tiež na vlaku. A taktiež som chodila do rodného mesta za mamou, už s dieťaťom v nosiči autobusom. Hodiny strávené v autobuse a celkový život bez auta ma naučili jedno. Neberme všetko automaticky a vážme si to čo máme, aj keď nemáš v garáži tri auta, máš omnoho dôležitejšiu vec a rodinu a zdravie.